V rokoch 1950 – 1955 študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u profesorov Ladislava Čemického a Jána Mudrocha; v roku 1956 jej bol priznaný čestný rok, počas ktorého sa zúčastnila na letnej maliarskej škole Oskara Kokoschku v Salzburgu. V rokoch 1958 – 1960 pracovala ako výtvarná a technická redaktorka časopisu Móda. Bola členkou tvorivých skupín Život (1963) a Kontinuita (1967) a Spolku výtvarníkov Slovenska (1995). Vystavovala doma i v zahraničí — samostatne napríklad v Galérii mesta Bratislavy (1970), v Kodani a Ríme (1988) a na putovných výstavách v Japonsku (1991 – 1992) — a získala viacero ocenení vrátane Grand Prix na bienále maľby v Košiciach.

V začiatkoch jej tvorby bol citeľný vplyv Jána Mudrocha, Ladislava Čemického a neskôr Petra Matejku, na ktorých základe si však vytvorila celkom osobitý, v slovenskej maľbe nezameniteľný štýl. V ranej tvorbe sa sústreďovala najmä na podobizne žien a detí, v ktorých sa snažila zachytiť ich psychiku. Okolo roku 1965 našla svojský výraz poetickej maľby s prvkami imaginatívneho surrealizmu a metafyziky, ktorý jej zostal vlastný až do konca tvorivého života. Postupne v jej obrazoch popri fragmentárnych ženských postavách začala dominovať príroda — strom sa stal hlavným objektom jej fantázie, ktorý dokázala namaľovať s minucióznou precíznosťou ako málokto v slovenskej maľbe. Neskôr nadobudol dôležitú úlohu aj hudobný motív (sama v mladosti hrala na klavíri). Až do konca života rozvíjala najmä témy mestských parkov, lyrických ženských postáv a hudby; jej kvalitatívne vyrovnané dielo charakterizuje kultivovaná obraznosť, snová poetika a technická bravúrnosť s harmonickou farebnosťou.